1.ST*R

Dušu aj svoje telo treba brať komplexne. Je potrebné ich harmonizovať a aj nasýtiť…

…Teória

Prvý krát som sa ako pozorovateľ stretla s jogou na škole, keď moja spolubývajúca, poctivá praktikantka domácej jogy pri nej zaspala.

Týmto som jogu, ako takú vyškrtla z môjho zoznamu športových aktivít. Veď šport, pri ktorom zaspím, nie je športom, a spí sa mi lepšie v posteli, ako na tenkej žinenke položenej na zemi.

To bolo ale dávno…

Roky plynuli, vyskúšala som rekreačne rôzne športy. K niektorým sa rada stále vraciam, iné mi proste nesadli. Stále častejšie však počúvam o potrebe duševných harmonizačných cvičení pri dnešnom uponáhľanom svete.

Niečo na tom bude, lebo i ja pociťujem, že svet okolo mňa je iný. V škole to boli tiež stresy a „nervy“, ale tie sme brali ešte s ľahkosťou – predsa len išlo o banálnejšie problémy a rodičia boli, aj keď 20 km vzdialení, stále v prípade potreby na blízku.

Teraz sa problémy valia z rôznych strán, človek nemá čas sa zastaviť, oddýchnuť si, myslieť len na seba.

Skúsila som Tai Chi. Malo ísť o mediáciu v pohybe (tak mi to vysvetlila Wikipédia). Svojou podstatou ma tento systém pohybov zaujal, ale neviem. Možno to bolo učiteľkou, prostredím, zlým prevádzaním cvikov, chichotaním dievčat okolo mňa… po pol roku som to vzdala.

Ubehlo päť rokov a opäť na mňa doľahla kríza. Potreba duševného vyrovnania, kľudu, možno harmónie…

Kamarátka ma nahovorila na jogu. Chceli sme ísť na moje „tenkrát poprvé“ spolu, ale nakoniec som to musela zvládnuť sama.

Základ o cvičení som vedela. Sú to tepláky a karimatka.

Cestou z práce som si kúpila karimatku a o pol hodinku som už vykračovala na moju prvú hodinu jogy.

Pri vstupe do MsKS som zhodnotila dobrú zostavu – mladšie aj staršie ženy, plnšie aj tenšie tvary – ktorá by mi mohla zabezpečiť, aby som sa nedostala do úplnej hanby – počula som totiž o krkolomných postojoch a posedoch, kedy si dávate nohu za hlavu (ja nedám ani koleno k uchu…) Zajačie úmysly sa rozplynuli a išla som na to.

Hodina jogy trvala 1,5 hodiny, cvičiteľka bola príjemná pani v stredných rokoch. Cviky boli (na moje počudovanie) ľahké až stredne ťažké. Stredne ťažké = pre mňa nevykonateľné, ale predstava, že by som ich mohla po takých 5tich cvičebných hodinách zvládnuť, vo mne je.

Psychicky som si trošku oddýchla.

Trošku – pretože som sa väčšinu hodiny len čudovala (asi by to chcelo odo mňa väčšie sústredenie „do vnútra“)

Moja myseľ mi neustále vnucovala otázku „To vážne?„.

Cvičiteľka: „Chytíme si pravú nosnú dierku a dýchame hlboký jogistický dych len ľavou dierkou“

Moje JA: „Toto ma má harmonizovať? To vážne?“

po minúte

Moje JA:“To vážne?!“

Cvičiteľka: „Chytíme si ľavú nosnú dierku a dýchame hlboký jogistický dych len pravou dierkou“

Moje JA: „Ako…To vážne?“

po minúte

Moje JA:“To vážne?!“

Cvičiteľka: „Oprieme sa rukami o zem s vystretým chrbátom“

Moje JA: „Veď mám asi o 20 cm kratšie ruky ako ostatní! To vážne?“

Cvičiteľka: „V jogovom posede na pätách si pár minút oddýchneme a precítime hlbokým dychom ako nám odchádza všetok stres.“

Moje JA: „To vážne? Ako sa mám uvoľniť, keď mi všetka moja váha drtí členkové kosti!“

Cvičiteľka: „Položíme nohu za chodidlo vo vystretej polohe naspäť na podložku“

Moje JA: „Veď mám asi o 20 cm dlhšie nohy ako ostatní! To vážne?“

Možno som si neoddýchla tak, ako som chcela.

Možno sa moje čakry až tak nezharmonizovali, ako to „reklamovala“ učiteľka jogy.

Možno keby sa moje JA každých 5 minút niečomu nečudovalo, bolo by viac sústredené na seba.

Možno keby som sa zatvorila do jednej izby a dve hodiny len kreslila bez akýchkoľvek vonkajších vyrušení, by to malo rovnaký psychicko-ukľudňujúci efekt…

Neviem.

Ale dám tomu ešte šancu.

Ešte JEDNU šancu.

…a potom už vytiahnem akryl.