1.ST*R

Rozhodla som sa, že si kúpim svoje prvé auto. A nie hocaké, ale veterána!

A čo ma k tomu viedlo?

Doma, keď je kľud, len tak si ľahnem na posteľ a čítam si časopisy, čo sa v našj domácnosti nahromadili zvačša za posledný týždeň. V poslednej dobe sa mi medzi ne zaplietol aj časopis o starých autách – Veterán.sk.

Na začiatku ma upútali krásne okrúhle tvary naleštených starých áut. Začala som obrázky doslova hltať. Neskôr (po tom, čo som mala prelistované časpopisy spredu aj odzadu) som prešla na čítanie čláknov a musím povedať, že sa tu jedná o vcelku zaujímavé čítanie. Technické informácie ma až tak nefascinovali, zato ma zaujali rôzne akcie a podujatia.

Začala som chodiť na veteránske zrazy.

Ovšem len ako fanúšik – fotograf – očumovateľ. Autá v 3D obraze vyzerali naozaj úžasne. Niektoré sa mohutne týčili ukazujúc celému svetu luxus vyžarujúci z ich prepracovaných detailov, iné zaujali zvláštne klenutými líniami. Pri niektorých som si zaspomínala na filmy z čias minulých, kedy sme spolu s rodičmi pozerali československé detektívky, funesa alebo fantomasa. Zamilovala som si Fiatku 500-ku, ktorú som ihneď ako som ju prvý krát uvidela medzi ostatnými autami minulých čias, nazvala paródiou na auto. Malá, svižná, „vyčnievala“ z radu veteránov, že človek by čakal príchod majiteľa s veľkým kľúčikom, ako na naťahovacie detské autíčko, že si ju natiahne a odfrčí do neznáma.

Postupne ma myšlienka mať veterána celkom pohlcovala. Aj ja som chcela chodiť na stretnutia, aj ja som chcela mať niečo iné, niečo, čo nemá každý sused na sídlisku, niečo, čo zaujme a fascinuje zároveň. Zvažovala som, že si zaobstarám starý Fiat 500. Malé pidi-autíčko, paródiu na auto ako také. Táto „hurá-myšienka“ ovšem musela ustúpiť spolu s nastupujúcimi bolesťami chrbta, ktorými pripomínala svoju existenciu moja vychýlená platnička.

Ovšem rozhodnutie už padlo. Chcem veterána!

S touto myšlienkou som listovala časopisy, behala po internetových stránkach, hľadala. Hľadala som to ideále autíčko pre mňa a ….moje financie.

Opäť som sa rozhodla, ovšem tentokrát som už zohľadnila aj také neduhy ako moju chrbticu hlásiacu sa o extrémne skorý odchod na dôchodok a peňaženku, ktorá sa nehlásila už vôbec k ničomu – našťastie.

……a prišiel moment, kedy som si povedala: „Chcem Spartaka“

Tento moment bol isto zlomovým, no nie najťažším, pretože to najťažšie (pri obstarávaní Spartaka) ma ešte len čakalo.

Čo urobí laik, vedomý si toho, čo chce? Začne študovať, študovať a opäť študovať. Inzercia v časopisoch, novinách, na predajých stránkach na internete, je rôznorodá, širokospektrálna, ale zároveň veľmi mätúca a veľakrát aj scestná.

Zistila som, že taký Spartak, inak prezývaný Škoda 440, má veľmi veľa, pre laické oko verejnosti nevenujúcej sa tejto oblasti, spoločných znakov so svojimi nástupcami – Škodou 445 a Škodou 450 – inak prezývanými aj Octavia. Čo opäť posúva do popredia potrebu študovať, študovať, študovať. Veď pri záplave inzerátov ponúkajúcich Spartaka/Octaviu, kde ani sám majiteľ nevie, čo predáva je neúrekom.

Zvačša sa jedná o dva javy:

1. Predajca zdedil auto po otcovi, starom otcovi, strýcovi, ktorý kedysi dááávno upravil auto – ala dobový tuning
2. Predajca je velmi šikovný automechanik, vidí, že tieto autá teraz „frčia“, tak si zohnal auto v katastrofálnom stave, zohnal diely, pozrel pár dobových fotiek a urobil rekonštrukciu, pri ktorej pravému veteránistovi očné bulvy urobia tri okružné cesty smerom nahor, kde časti karosérie Octavie/Spartaka pospájal s kúpenými časťami Spartaka/Octavie.

Musím povedať, že tu v druhom prípade kupujete aspoň auto bez korózie, so značným objemom náhradných dielov na Octaviu, ktoré pri troche šikovnosti a dlhého ponocovania na burzách autodielov na internete premeníte na tie správne diely do vášho Spartaka.

Ja som mala šťastie. Trpezlivosť pri hľadaní, pár výletov po celom Slovensku, pozháňaná literatúra a rady od známych, ktorí vlastnia či už Spartaka alebo Oktáviu boli zúročené. Jedného chladného, no pre mňa vtedy krásneho dňa som (ako už veľa-krát predtým) si išla obzrieť auto inzerované na internete. Aké-také informácie som dostala cez telefón, fotky prezrádzali zachovalý stav, tak vyzbrojená vedomosťami som sa stretla s potenciálnym predajcom. Milý pán veľmi ochotne predviedol interiér aj exteriér auta, zasypal ma históriou, technickými dátami, povozil po meste.

Rozlúčili sme sa s prísľubom, že „si to ešte rozmyslím“. Cestou som zvažovala pre a proti. Už tri autá mi doteraz vyfúkli a to len preto, že som sa ozvala len o pár hodín neskôr ako predchádzajúci záujemca. Auto sa mi páčilo, cena tiež, tak prečo váhať? O pol hodinu som telefonovala, že auto beriem.

Do týždňa už stál môj nový Spartak v garáži.

… a tu nastalo najťažšie obdobie – oprava, lebo stav auta zodpovedal jeho kúpnej cene.

Kým som čakala na „špalky“ objednané z internetu, dotiahla som úchop dverí. Bol to prvý VEĽKÝ moment začiatku všetkých opráv. Áno, iste ako všetci správne usudzujete, sama som tie dvere nedoťahovala. Mala som pri sebe škriatka – pomocníka, ktorý rovnako ako ja, je len začiatočník pri oprave starých áut – ovšem veľmi zručný a nápomocný.

…

Takže pomaly si autíčko opravujem, dostávam do autentického výrobného stavu, zisťujem za pochodu čo ešte treba opraviť, vyčistiť, dotiahnuť, posunúť, nachrómovať, dokúpiť, vymeniť….

No, musím seriózne povedať, že je to dosť časovo aj finančne náročné, ale také už koníčky bývajú. A v dnešnej dobe, ruku na srdce, ktorý koníček nás nič nestojí?

Už sa teším ako môjho Spartaka vyvetrám na prvej tohtoročnej akcii. Pôjdem v naleštenom autíčku s vetrom vo vlasoch, dobovo odetá, slnko sa bude odrážať od retro okuliarov, ľudia mi budú so záujmom kývať.

Čo si viac priať? Hádam len veľa šťastných kilometrov a vždy dobrý čas pri pretínaní cieľovej pásky.